living-is-an-art

Keď som sa zobudila ležala som na príjemne mäkkej posteli so zatretými závesmi. Bola som vo veľkej izbe. Musela som byť vo vile Kastonových. Bolela ma hlava. Natiahla som ruku a odostrela som, vonku pršalo. Kvapky bubnovali na sklo okna a mne z toho dunelo v hlave. Zvyčajne som mala dážď rada, ale teraz by som zaliezla pod zem, kde by som ho nepočula. Bolo príjemné ležať na tejto posteli, ale zacítila som hlad. Škvŕkalo mi v bruchu a tak som sa rozhodla vstať. Lenže z izby som von nemohla, mala som len nočnú košeľu. Pomaly som prešla ku skrini a otvorila som ju. Bol tu jeden kus oblečenie. Akýsi kabát, župan, alebo ako sa to volalo. Dámy to nosili cez nočné oblečenie alebo z kúpeľa. Navliekla som si ruky do rukávov, napravila kapucňu a zaviazala šnúrku cez prsia. Ticho som otvorila dvere. Na chodbe nikto nebol a tak som sa zakrádala chodbou ďalej, ani neviem prečo. „Slečna?“ ozval sa za mnou Sayi. „Zľakla som sa vás. Prepáčte, ale v tej izbe nebolo žiadne oblečenie.“ „Viem. Poďte so mnou.“ Stíšila som hlas. „Nechcem byť drzá, ale nemohli by sme najskôr zájsť do kuchyne? Som hrozne hladná.“ Na tvári sa mu zjavil zhovievavý úsmev. „Kým sa oblečiete prinesiem vám jedlo, v izbe máte šaty. A hovorte mi Sayi.“ „Vy, teda hovor mi Katera. Ďakujem.“ Otočil sa a vykročil po chodbe preč. „Sayi?“ otočil sa späť ku mne. „Kde je Bruno? Ten muž, čo tam bol so mnou.“ „Je zranený, ale obeduje s Kastonovými a tvojou rodinou.“ „A čo sa vlastne stalo?“ „Tvrdí, že si pamätá len ako ste vošli do tmy jaskyne. Odrazu ste zmizli, s niekým alebo niečím bojoval o život. Chcel, vás vziať a utiecť, ale že ste naňho hľadeli ako bez ducha, akoby ste hľadeli skrz neho a ta vec ho vtiahla do tmy. Nič nevidel a ťažko sa mu bránilo, keď prišiel váš brat a zahnal to.“ „Môj brat... počul... Ďakujem.“ Šla som späť do izby. Asi v bezvedomí zapracovala moja fantázia. Aj keď neviem, aká zvrátená časť mňa by chcela... To je jedno. Hlavne, že sme obaja v poriadku. * * * „Sme radi, že ste späť.“ Privítala ma Violet, ako prvá pri stole. „Sayi nám vravel, že ste neuveriteľne hladná, ale dovolili sme si vás ešte trochu potrápiť hladom, aby sme sa mohli najesť s vami.“ „To nevadí. Ja chcela som sa poďakovať, za všetko, čo ste pre mňa, pre nás urobili.“ „To je samozrejmé, sme predsa priatelia.“ Snažila som sa dodržiavať ako tak nejaké tie pravidlá pri jedení, ale bola som hrozne hladná a tak som všetko skôr do seba nahádzala. „Kaven, môžeš, keď si sa už najedla?“ prikývla som a šla som s Julianom stranou. „Čo sa tam stalo?“ v tvári som mu vyčítala znepokojenie. „Ja neviem. Udrela som sa do hlavy, keď tam na nás niečo zaútočilo. Mám pocit, že to celé, čo si pamätám je dielom mojej fantázie.“ „Čo si pamätáš?“ „No ako to strhlo Bruna zhodili ma na zem. Udrela som si hlavu. Hrozne mi zvonilo v ušiach a potom ma zdvihol zo zeme...“ „Kto?“ prerušil ma naliehavo. „Bruno. Niečo na mňa kričal, asi chcel, aby sme utiekli, neviem. A vtedy som za ním uvidela... Neviem, čo to bolo. Pamätám si len veľké zelené oči. Myslím, že to bolo nahnevané. Zdalo sa mi. Priblížili sa. Bruno ma sotil do steny a potom si už viac nepamätám. Prečo sa ma na to pýtaš? Sayi vravel, že vám to Bruno porozprával a okrem toho potom si tam bol? Ako to, že si prišiel?“ „Niečo sa mi na tom celom nezdá. Prišiel som lebo som... Zdalo sa mi, že ťa počujem kričať moje meno a ešte prestaň. Prosím, prestaň. Ja mu neverím. Necítiš sa zvláštne? Neurobil ti niečo?“ „Julian, nech už si myslíš čokoľvek a nech sa stalo čokoľvek musíš vedieť, že ja – ja mám pocit, že... teda som... mama a otec nás vychovali dobre a že by som nikdy... ani neviem, čo z toho je skutočné, ale bolo tam ešte niečo a nech sa mi stalo čokoľvek som rada, že to tam prišlo.“ Julian ma silno objal, ani neviem prečo ale rozplakala som sa a z celej sily som sa pritláčala do jeho objatia. „Už ťa nikdy nenechám samú. Nikomu nedovolím, aby ti ublížil.“ „Ja viem. Nemohol si za to. Len som sa hrozne bála. A naučíš ma, ako sa o seba postarať. Musíme ísť späť.“ Usmiala som sa. „Myslím, že by sme sa mali vrátiť k bálu. Už nemáme veľa času.“ Vrátila ma do reality matka, keď sme s Julianom prišli. „Máte pravdu. Tak sa dajte do toho a Kaven pôjde so mnou.“ Vykročila opačnou chodbou než som prišla. Ponáhľala som sa za ňou. „Bola by som rada, keby sa z nás stali priateľky.“ Usmiala som sa a prikývla som. „Tvoj brat ťa moc miluje. Mala si ho vidieť, keď ťa priniesol. Stále sa pýtal, kto pomôže tebe. Vravel, že to nikto nedokáže, pýtal sa, prečo nenaučili liečiť aj jeho. No ty si silná žena, vedela som, že prežiješ. Náš lekár si totiž nevedel rady s tebou.“ „Môžeš sa opýtať?“ prikývla, „Sme teda priateľky a i keď vyzeráte veľmi mlado, mám z vás pocit, že ste skúsená, ide z vás také sebavedomie a sila.“ „Neviem, ako to presne myslíš, ale áno, som skúsená v mnohých ohľadoch.“ „Nie som si istá, čo sa tam stalo a čo z toho bola pravda a čo sen. Váham, čo si myslieť, či trestať Bruna za jeho opovážlivosť, či vôbec taký bol. Ja - videla som to, čo ho napadlo.“ „TO, čo HO napadlo?“ „Áno, ono to nebolo zviera, ani človek. Pamätám si veľké zelené divoké oči plné hnevu. Nepatrili ničomu, čo som doteraz videla...“ „Ono to napadlo vás, nie len jeho. Veď si ležala dve noci v posteli.“ „Nie, keď sa na mňa díval... ten hnev nebol voči mne. Viem to. Ale stalo sa ešte niečo. Nikomu som to ešte nepovedala. Nie som si istá, či sa to stalo.“ „Myslím, že viem, čo tam bolo. A myslím, že nie je nič, čo by sa ti snívalo.“ „Viete, čo to bolo?“ „Poď. Kým sa nám pripraví kúpeľ ukážem ti niečo.“ Po ceste sa rozrozprávala. „Moji bratia sú nevlastní. Máme rovnakého otca, ale matky nie. Je to aj zjavné, každý sme už na pohľad celkom iný. Vyzerám medzi nimi, ako dieťa. Sú starší odo mňa a neuveriteľne múdry, neviem, kde k tomu prišli. Jediný, kto chodí do knižnice som ja. Prečítala som všetko.“ Otvorila dvojkrídlove dvere do veľkej knižnice. Dubové police až po strop boli plné kníh. „Keď niečo neviem alebo nepochopím z nejakej knihy len sa ich opýtam. Venujem sa teraz hlavne mystike. Mám tu jednu knihu s kresbou tvora noci. Či už to je alebo nie je proti kresťanstvu oni existujú. Myslím, že si videla vlkolaka alebo lycana. Nedá sa to rozoznať na pohľad. Obaja sú ľudia premieňajúci sa na stvorenie podobné vlku. Vlkolaci sú premenený iným lycanom, nemôžu premieňať a urobia, čo im ich stvoriteľ či pán povie. Sú ako psy, preto predpokladám, že si sa stretla s lycanom. Tí sú občas aj samotári. Neviem, či získavajú zelené oči alebo to je náhoda, ale mám tu jeden obrázok, v knihe a ten má také zelené oči, ako si povedala.“ Otvorila veľkú knihu viazanú v koži. Listovala pár stranami a potom buchla prstom po obrázku, chlpatého zhrbeného tvora. Stál na zadných a jednou rukou sa podopieral. Ceril zuby, uši mal sklopené a srsť naježenú. Veľké zelené oči upieral niekde do diaľky. „Musel to byť on. Len bol čierny, nie hnedý, ako tento.“ „Navrhujem nechať si to pre seba. Poviem to bratom a oni sa o to postarajú. Zbytočne by vypukla panika v dedine. Vaňa už bude napustená poď, potom si vyberieš niečo v mojom šatníku.“ „Ale ja som oveľa vyššia.“ „Celkovo máš inú postavu, ale to vyriešime. Mám vždy viac šiat. Človek nikdy nevie, kedy ostane nejaká priateľka dlhšie na návštevu.“ Vošli sme do kúpeľne. To, čo tu bolo nebola rozhodne už vaňa, bol to menší bazén. Violet kývla rukou a dievča v rohu miestnosti pribehlo a rozviazalo jej korzet. Zľakla som sa, keď sa ma niekto dotkol. Druhá slúžka uvoľňovala moje šaty. Hanbila som sa, ale pre Violet to bolo také prirodzené, že som nič nenamietla. Vošla do oparu nad vodou a ja som sa ponáhľala za ňou lebo som sa necítila takto odhalená dobre. Opar voňal ako kvety. Narazila som na stupienok, sadla som si naň a vdychovala som vôňu kvetov. „Milujem horúci kúpeľ.“ Skonštatovala Violet a sadla si bližšie ku mne. „Vieš je veľa tajomstiev, ktoré ľuďom unikajú. Ako tá kniha, ktorú som ti ukázala. Tušila si, že vôbec taký tvor existuje? Nikto to netuší lebo, keď sa s ním stretne človek umrie alebo prehlási, že to bol diabol. Je veľa tajomstiev...“ „Každý ma nejaké.“ „Aké je to tvoje?“ „Nie som aká sa zdám, ale je to rodinné tajomstvo takže ti to nemôžem povedať. Ale veci, čo sú v tvojich knihách poznám. Viem to všetko, čo si vravela. Len knihy sú drahé takže to poznám, ale neviem ako to vyzerá. Aké je tvoje tajomstvo?“ „Moje je tiež rodinné, ale je desivejšie než si myslíš. Spoznala som za svoj život nespočetné množstvo ľudí, viem ich odhadnúť a tebe to tajomstvo poviem. Ale nie dnes. Teraz sa uvoľni a na nič nemysli.“ „Keď odtiaľto vyjdeme budem mať výčitky, že oni pracovali a ja som tu.“ „Chcem, aby si mala dosť času na rozmyslenie, pretože po bále odchádzame.“ „Veľmi sa nám páčiš, predovšetkým Violet.“ Objavil sa Tristan na okraji bazénika. Nezvyčajne, bez čaše. „Sme v prekérnej situácii, pretože naše tajomstvo tvoje rozhodnutie určite ovplyvní. Ale povedať ti to priskoro je riziko, mohla by si odmietnuť.“ „Nerozumiem, čo chcete?“ „Prijať ťa do rodiny, takpovediac.“ Usmiala sa Violet. „Bratia sa majú, s kým pozhovárať. Majú, s kým viesť mužské reči, ale ja tie ženské nie. Chcela, by som, aby si bola moja spoločníčka.“ „Samozrejme chápeme, že nič nie je zadarmo. Tvoj prínos do rodiny by v tomto biednom kraji asi chýbal. Zaistili by sme ich. Pravidelne by sme im posielali peniaze, kým by si sa nevydala alebo nezískala svoj majetok.“ „Keďže je široko-ďaleko známe, že náš otec je záletník pokojne by sme ťa mohli vydávať za našu sestru, ak sa obávaš o svoju povesť. Predsa len cestovala by si s dvoma mužmi, bývala s nimi.“ Dodala Violet. „Boli by sme radi, keby si našu ponuku prijala. A keby si nad ňou premýšľala sama. Ak rozumieš, čo tým myslíme.“ Po prvýkrát prehovoril Sebastian. Ešte som jeho hlas nepočula. „Myslela som, že ste nemý.“ Vyhŕklo mi. Zhovievavo sa usmial. „Toto je rodinná záležitosť, mal by som sa na tom podieľať a hovorím len, keď chcem.“ „A nemohli by ste, páni, odísť?“ „Nič, čo by sme ešte nevideli.“ Podpichol ma Tristan a obaja odišli. „Budem naozaj rada ak pôjdeš s nami.“ „Budem nad tým intenzívne premýšľať.“ Usmiala som sa. I keď ma táto ponuka zaskočila, bola som nahnutá k odchodu. „Rada by som si to premyslela som, ak vám to ne bude vadiť. Myslím, že pri tej troche práci, čo na nás ostala to zvládne matka aj sama.“ „Samozrejme. Oblečieš sa a kedy budeš chcieť ťa náš koč odvezie.“ „Ostaň pokojne tu, ja už pôjdem.“ „Obe choďte s Kaven. Zaveďte ju do mojej izby a postarajte sa o všetko. Budem sa na teba tešiť.“ Usmiala som sa i keď som bola mysľou už inde. O rodinu bude postarané a už nikdy by som s nemusela pozrieť do Brunovej zradnej tváre. Premýšľala som nasledujúc dve dievčatá do izby. No neviem, či dokážem opustiť rodinu, predovšetkým brata. S Julianom akoby sme mali spoločné srdce. Vždy sme boli spolu, aj keď sa išiel učiť boju šla som s ním a ako jediné dieťa a jediné dievča som pobehovala po škole, občas aj niečo skúsila. Tam som sa cítila bezpečne. Všetci ma tam mali radi, akoby som mala desiatky bratov, čo boli schopní za mňa dať aj život. Keby mi Julian povedal, že ideme tam, neváhala by som ani chvíľu. Nižšie dievča otvorilo dvere zdobenej skrine a obe začali vynášať šaty, pričom mi každé ukázali. „Dúfala som, že mi poradíte. Ja som Kaven.“ Vystrela som ruku k nižšiemu dievčaťu lebo bolo bližšie. „Kate a toto je moja sestra Rose.“ „Chcela by som tie najjednoduchšie.“ „Slečna Violet nemá jednoduché šaty.“ Zachichotali sa. „To jedine, že by sme vám požičali naše.“ Smiali sa ďalej. „V tom prípade je to jedno. Dám na vás. Oblečiem si, ktoré mi poviete. A smiem sa spýtať, ako sa vám tu pracuje?“ „Pri Castonových vám bude veľmi dobre, nie sú skúpi.“ „O to nejde. Len doma som už aj tak nechcela dlho ostať, ale aký môže byť svet okolo, keď sa zlé veci dejú aj vo vašom rodnom kraji? Začala som sa báť ísť sama a toto je skvelá ponuka. Len chcem od vás radu. Vidieť to aj z inej než predostretej strany.“ „Castonový nie sú zlí, o to sa nebojte.“ „Sú dobrí. Aj my sme sa báli, ale už sme videli kus sveta a ja som sa tu dokonca už zaľúbila.“ „Gratulujem, Rose. A obom vám ďakujem.“ Už som si obliekala šaty. Vážili dokonca viac, bež moje sviatočné, ktoré vlastne ani neviem, kde skončili.