living-is-an-art

Nie je to až taká sláva, keď jediné, čo budete mať spoločné so slávnosťou bude organizácia. Úlohou našej rodiny bude pomoc pri organizácií a samozrejme splnenie všetkého, čo hostitelia a hostia budú požadovať. Má to aspoň jedno pozitívum, pravdepodobnosť, že nebudem musieť obsluhovať sa zvýšila. Máme prísť, do teraz už obývanej, vily, aby sme začali s prípravami. Moja matka, ako skúsený organizátor navrhne výzdobu, jedlá, hudbu, program... Teda myslí si to. Keď sme prišli, otec chytil veľké zdobené klopadlo a zabúchal ním. Dvere sa otvorili. „Dobrý deň. Som osobný sluha rodiny Kastonových, Sayi, ste očakávaní. Nasledujte ma prosím.“ Podržal dvere, kým sme vošli a zavrel za nami. Záhrada za tých pár dní, odkedy sa tu objavili, bola opäť veľkolepá, nádherná. A dom tiež. Keď som bola malá, tajne sme sa sem chodievali hrávať. Bez toho prachu a prestieradiel cez nábytok to tu bolo celkom iné. Nie také strašidelné. Takto nejako som si predstavovala palác. Vrátane Sayia. Hodil sa k tejto vile. No keby nepovedal sluha, myslela by som si, že mu to tu patrí. Viedol nás honosným domom. Na chodbe pred nami stáli dvaja muži a jedna žena. Sayi zastal pri nich. Otočili sa. „Toto je pán Tristan.“ Ukázal na plavovlasého muža, ktorý držal v ruke kalich. Hlavou prikývol a s úsmevom podvihol pohár. Mal jemné, no mužné črty. „Slečna Violet.“ Krásna drobná žena čiernovláska s tmavými hlbokými očami sa uklonila a uhladila si červené šaty. „A pán Sebastian.“ To bol tmavovlasý muž s modrými očami. „Rodina Terdilských. Otec, pán Victor,“ môj otec vyzeral na prvý pohľad autoritatívne, bol to mohutný muž s múdrou tvárou, ešte aj dnes bol pre mnoho žien príťažlivý, no zaujímal sa len o moju matku. Nečudujem sa mu. Bola jednoducho úžasná, tých ár vrások, čo mala jej len pridalo na kráse. Nikto sa jej neopovážil odporovať, koniec koncov väčšinou aj mala pravdu, dokázala zorganiovať čokoľvek a v spojení s mojou kreativitou boli vždy všetci zákazníci spokojní. „jeho žena Julia, syn, Julian,“ brat bol celý otec, lenže bol divoký. Ničoho sa nebál všetko chcel vyskúšať. „a dcéra, Kaven.“ A ja. Nemala som rada spoznávanie nových ľudí, keď sa na mňa všetci pozerali nevedela som, čo so sebou, no keď som sa pozrela na ostaných vedela by som, čo s nimi. Zmeniť im účes, oblečenie alebo výzdobu tohto domu, či nakresliť ich, to by som vedela. Obvykle som dobrá spoločníčka, ale ťažko zavtipkovať alebo sa opýtať na niečo, keď o tom druhom neviete nič, teda z môjho pohľadu. Prvé dni som skrátka vždy nemožná. „Čakala som, že bude Victoria.“ Usmiala sa Violet. „Nechcem, aby bola ako ja. Zaslúži si niečo lepšie.“ Žmurkol na mňa otec. „Zaslúži, ale ty si dobrý, Victor, inak by som si ťa nevzala.“ Napomenula ho mama. „No, preto tu nie sme. Akú máte predbežnú predstavu o tej slávnosti. A čo vôbec chcete oslavovať?“ Tristan si odpil a ujal sa odpovede. „Asi to nepochopíte, ale ideme oslavovať spln.“ Usmial sa. „Nechceme vám vysvetľovať ani naše dôvody, väčšina našich hostí vie prečo a miestnym hosťom je to jedno. Sú nadšení, že sme ich vôbec pozvali.“ Pán je zjavne skromný, prebleslo mi hlavou, škoda, že sa nemýli. „Predstavovali sme si niečo, ako benátsky karneval. Všetci by prišli v maskách a nikto by nevedel, kto je kto. Detinské, ale dospelí sa tiež radi zahrajú, je to zábavné. Budú ako malé deti, tá trocha tajomna ich pobaví.“ „Bola by som rada, keby ste miestnych oboznámili s témou, ale treba im vysvetliť, že to nie je ako dedinský karneval. Treba mať elegantné šaty a masku len na tvári. Teda samozrejme vás nechce uraziť, len neviem, či ste tu už niečo také mali. Skôr máme skúsenosti, že pár bláznov nám prišlo z vidieka v maskách za zvieratá. Bolo to komické, ale oni sa hrozne znemožnili.“ „Samozrejme. Mohli by sme potom vidieť vaše šaty? Kvôli tým maskách.“ „Áno. Viete nechceme od vás úplnú organizáciu. Skôr sme si predstavovali, že nás oboznámite s ľuďmi. Pomôžete nám s menu, aby sme ho prispôsobili na obe vrstvy spoločnosti a ich s tým, čo majú čakať. Máme objednaných pár artistov na zábavu, bude sa tancovať. S výzdobou nám môžete pomôcť, ale bude ju riadiť náš dlhoročný spoločník. Za všetko samozrejme zaplatíme. A uvítali by sme vás aj na bále, ako pomoc pri organizácií. Aby prebehli všetko ako má.“ Violet zjavne presne vedela, čo chce. Pripadala som si tu úplne zbytočná. Odrazu sa ozval strašný hluk. „Kaven! Kaven!“ znelo moje meno sprevádzané strašným rachotom. „Kaven! Kaven! Bruno je zranený! Kaven!“ „Ospravedlňte ma. Musím odisť.“ Otec ma chytil za ruku, keď som sa rozbehla preč. „Otec!“ vyhŕkla som bez rozmyslu hlasnejšie, ako som si myslela. „Julian, choď s ňou. Nepotrebujeme vás tu.“ „Ostrá jašterka.“ Zasmial sa Tristan. „Moje deti ma rešpektujú.“ Uviedol ho otec na správne miesto. „Čo odrazu stojíš?“ ťahal ma Julian za sebou. Vybehli sme z prepychového domu. Nerid nás viedol do lesa. V ťažkých šatách sa mi ťažko bežalo a po chvíli ma pálil vzduch v krku. No nikto okrem mňa nespomalil. I keď som sa snažila zo všetkých síl bežať rýchlejšie. „Čo je Kaven? Pridaj!“ „Skús si bežať v týchto šatách.“ Dusila som sa slovami, no Julian nespomalil. Ťahal ma za sebou a mne sa čoraz viac plietli nohy. Cítila som sa previnilo, ale snažila som sa. „Tu je!“ ukázal Nerid na zráz a prudko zastavil. „Skočil do vody a keď liezol po zráze hore, bol už skoro tu, keď sa jeden kameň uvoľnil a on spadol aj s ním.“ „Keď toto niekedy niekomu poviete zhodím vás oboch dole.“ Zadychčane som vyhŕkla a odviazala som si ťažké sukne. Mala som pod nimi spodné nohavice, ktoré priznávam vyzerali hrozne smiešne. Začala som liezť dolu. „Keď sa zabiješ otec mi utrhne hlavu.“ * * * „Prečo k zranenému volali vašu dcéru?“ opýtal sa Sebastian. „Naučili sme ju ako sa postarať o chorého a zraneného. A povedzme si po pravde, my už nie sme najmladší, kým by sme tam dobehli mohlo by byť neskoro.“ Klamala matka. „Nemali by sme im poslať pomoc?“ * * * Nie som fyzicky najzdatnejšia a tak sa mi ku koncu zostupu už triasli ruky a nohy. Konečne som stála na pevnej ploche. Bol tu vchod do jaskyne, Bruno sa do neho skotúľal. Ležal tam nehybne tvárou smerom dnu. Zohla som sa k nemu a hľadala som zranenia. Nikde nič. Prevrátila som ho. Schmatol ma a zvalil k sebe na zem. „Bála si sa o mňa.“ Oznámil mi. „Ani náhodou.“ Odpovedala som, aj keď sa ma nepýtal. „Pusť ma lebo ti ublížim ja, keď si to nezvládol sám. „No tak. Ja viem, že sa ti páčim a ty vieš, že sa páčiš mne. Julian to nemusí vedieť. Niečo vymyslíme. Časom to môžeme povedať aj všetkým. Alebo vieš, čo? Ja to vykričím.“ „Ticho ty blázon! Julian ťa zabije, ak sa to dozvie. A pusť ma. Som tu nie tak celkom oblečená a ležíš cezo mňa, ako to asi môže vyzerať?!“ „Mne je to jedno. Ja ťa mám rád a nevravím ti to prvýkrát tak mi už uver.“ „Ja ti verím.“ Pomohol mi zdvihnúť sa zo zeme. „Nikto tu nie je, sme tu sami. Nikto nás nevidí, tu mi už neujdeš.“ Usmial sa. Prehrabol mi vlasy prstami. Privrel oči a perami sa dotkol môjho líca, aj druhého. „Kaven si v poriadku?“ ignorovali sme otázky, ktoré kričal Julian z hora. Prešiel mi prstom po perách a konečne ma pobozkal. Celým telom mi prešli zimomriavky, až som sa zachvela. „Chcem, aby všetci vedeli, že si moja. Nechcem sa báť, že muž, ktorý prišiel k vám alebo pozval tvojich rodičov ich žiada o teba.“ Povedal mi do ucha, keď jeho pery prechádzali na môj krk. Akoby sa prestával ovládať a ja som neurobila nič. „Musíme sa vrátiť.“ Prehlásila som nepresvedčivo. Nezastavil sa. „Počkaj.“ Odtiahla som sa. „Julian?“ zakričala som. „Hore nevylezie, pôjdeme jaskyňou a vyjdeme niekde v lese. Stretneme sa v meste.“ „Počkaj, pôjdem s vami.“ „Nie, neriskuj zbytočne. Stretneme sa v meste. Hoď mi len palicu a kus látky na fakľu.“ „Dobre teda.“ Zapálili sme fakľu a vydali sme sa jaskyňou. Bruno ma chytil okolo pása. „Vieš, už to čo som ti dovolila pred chvíľou bolo priveľa.“ Dala som mu ruku preč. „Ale stálo to zato. Lepší bozk som ešte nikdy nedostal.“ A to bolo to, prečo som sa ho zdráhala. Vždy povedal niečo, čo prezrádzalo, že už skúsila veľa žien. Po prvé bála som sa svojej neskúsenosti a po druhé, môžem mu veriť, keď nemá zábrany? „Dostal si ich už veľa?“ „Žien? No na cestách s otcom som bol dlho, vypili sme veľa alkoholu a poznali ešte viac žien. Otec vraví, že muž potrebuje skúsenosti. Koľkých mužov si mala? Nechcem byť...“ „Čo?“ zovieralo mi hruď pri tomto rozhovore. Ťažko sa mi vyslovilo ešte aj také krátke slovo. „Nechcem, aby bola moja žena ľahká.“ „Si prvý, čo ma pobozkal.“ „To je skvelé.“ Opäť ma pobozkal. Hodil fakľu na zem. Pritlačil ma k chladnému kameňu a bozkával ma, no inak než pred chvíľou. Jeho ruky boli nepríjemné. Zachvátila ma panika. Zaľúbila som sa do neho, ale toto som ešte nikdy nezažila. Čo odo mňa čaká? Chcem to vôbec? Srdce vravelo nechaj ho nech robí, čo chce a hlava rýchlo uteč, nie je ten pravý! „Prestaň.“ Prehltla som slzy sklamania. „Čo je? Ty ma nechceš?“ „Nie takto. Neviem, či vôbec.“ „Ako to myslíš? Ja ťa ľúbim... Aj ty mňa.“ No stále neprestal. „Musím si to rozmyslieť. Prestaň, prosím.“ „Nepremýšľaj. Teraz mi ver.“ Akoby strácal sám seba. Keď sme sa videli v meste vždy sa na mňa usmieval, bol milý, zdvorilý, obraňoval ma pred všetkým, ale teraz... „Prestaň! Ja to nechcem. Nechcem ani teba!“ zovrelo mi celé vnútro. Ako sa na mňa tlačil cítila som, že už ho ovláda celkom niečo iné. Matka mi vravela, že keď je muž v takomto stave ide preňho všetko bokom, ak nie je skutočne zamilovaný. No ako ho zastaviť nevravela. Nič lepšie, ako zakričať na brata ma nenapadlo. „Julian! Jualian! Prosím, prestaň.“ Zlomil sa mi hlas. Julian bol už ďaleko nepočul ma. A ja som tu bola s... s niekým, neviem kým. Niečo sa pohlo v slabom svetle ohňa. Okamžite ma napadlo, brat. „Už prišiel tak prestaň.“ „Hlúposť, je preč. Keď budeme manželia budeme to robiť stále. Neboj sa. Povediem ťa. Týmto aj životom.“ Lenže ja som ho už nechcela, došlo mi, že som ho málo poznala. Odrazu nami niečo trhlo. Padla som na zem a Bruna som nikde nevidela. Udrela som si hlavu a počula som len hlasné zvonenie, pulzovanie v mojej hlave. Zavrela som oči a držala som sa za hlavu. Niekto ma chytil za ruku a postavil na nohy. Otvorila som oči. Bruno na mňa niečo kričal, ale cez hlučné zvonenie v hlave som nič nepočula. Vtedy som za ním zbadala divoké jasne zelené oči. Zacítila som ešte jeden náraz, ale ten už nebolel. A viac nič...