living-is-an-art

Hovoriť príbeh, ktorý ešte nemá koniec sa zdá zbytočné, ale to je koniec koncov rozprávanie každého príbehu, ktorý nikoho nepoučí, nikomu nepomôže, nič nezmení... Ale príbehy sa nerozprávajú, aby niečo zmenili. Príbehy, všetky, nesú posolstvo. Vrývajú sa do dejín, či už globálne alebo individuálne. Nie je príbeh, ktorý by nemal aspoň jedného diváka. A keď je príbeh dosť pôsobivý, nesie sa ďalej. Šíri sa. Pôsobí... V príbehoch hrá hlavnú rolu vždy niekto, kto je niečím výnimočný. Niekto, kvôli komu sa to oplatí rozprávať. Nemám pocit, že by som bola výnimočná, no dovolím si porozprávať vám o sebe. Ťažko povedať, či ide o príbeh o láske, alebo biografiu. Nechcem, aby bol môj príbeh posudzovaný podľa prvej strany a zaradený do nejakej kategórie, pretože každý sme iný a každý má iný príbeh. Nikdy som nijak nevyčnievala z davu. Vždy som bola milá, priateľská, snažila som sa, aby ma mali ľudia radi. Nikdy som nebola výnimočne krásna, zlatá, či pekná áno, no aj to určite nie pre každého. Nikdy som nebo štíhla. Občas som bola pribratá, dokonca tučná, občas chudá, ale väčšinou som mala váhu v norme, čo v pase nevyzerá, ako ploche bruško. Dokonca pochádzam z priemernej rodiny, miestami na hranici chudoby, ale človek by mal byť vďačný za to, čo má a ja som. I keď z určitého hľadiska výnimočná som. V našej rodine, ako aj v rade ďalších rodín sa to utajuje. Bežne takých, ako som ja a moja rodina nazývajú čarodejníci, ježibaby, bosorky, bosoráci či dokonca diabli. Keby sa to dozvedeli kresťania upálili by nás. Nie sme jediní predstavitelia „temnoty“. Veď odniekiaľ predsa museli vzísť legendy o čarodejniciach, upíroch, vlkolakoch a iných magických bytostiach. Ani neviem, kde začať. Ako určiť, čo je dôležité a čo nie? Popremýšľam a risknem to... Všetci vieme, ako vyzerá bežný deň. Ráno vstanete, raňajky, práca, obed, práca, priatelia, večera, oddych, spánok. Vždy sú to tieto veci, no nemusia byť práve v takomto pomere. Kým pracujeme nevšímame si to, ale keď sa zastavíme, premýšľame, kam ten čas beží a či to nie je mrhanie takáto rutina bez trvalých výsledkov. Toto som prežívala aj ja. Až moju realitu narušil príchod koča. Bol to tmavý, veľkolepý voz. O ničom inom sa nerozprávalo. Všetci boli zvedaví a nikto nič nevedel. Navyše sme nebývali priamo v meste takže aj to málo informácií, čo bolo známych sa ku mne dostávali oneskorene. Pár dní na to, čo sa objavil tento záhadný koč, s ľuďmi, ktorých nikto nevidel a bývali v jedinom väčšom sídle, začal mestom chodiť posol. Najskôr chodil z mesta, potom po na pomery bohatých rodinách a tak to šlo k chudobnejším. Do mesta prišiel ďalší koč. O pár dní ďalší a tak to išlo. U krajčíra bolo vždy plno a tí, čo mali dosť peňazí dokonca za krajčírmi cestovali. Konečne zavítal aj k nám...