living-is-an-art

1. Úvod Extrémne situácie sú situácie, keď sme cítili, že náš život je v ohrození. Môžu zahŕňať rôzne nehody, situácie, keď bol človek obeťou zločinu, aj keď nebol priamo ohrozený na živote. Niektorí ľudia vyhľadávajú takéto situácie, napríklad pomocou rôznych extrémnych športov. 1.1 Vnímanie Vnímanie je poznávací proces, ktorým jednotlivec aktívne príma, vyberá a registruje informácie sprostredkované zmyslovými orgánmi, pričom sa na neho aktívne vplývajú tiež jeho postoje, psychický stav a emócie, záujmy, systém hodnôt a očakávaní ako aj získané skúsenosti (www.mediamatika.szm.sk, 27.11.2010). 1.2 Riziko „Riziko predstavuje nebezpečenstvo, možnosť, že s určitou pravdepodobnosťou vznikne udalosť, ktorá sa líši od predpokladaného stavu vývoja. Je to potenciálna strata niečoho cenného. Riziko predstavuje nebezpečenstvo nezdaru, nejakej stravy, fyzickej ujmy, zranenia, duševnej ujmy, nebezpečenstva v emočnej stránke (strach), intelektového či sociálneho nebezpečenstva (nevedomosť, trápna situácia), alebo finančné nebezpečenstvo (strata alebo zničenie majetku) umocnené veľkosťou tejto straty. Pre niekoho je rizikom hazard alebo nebezpečenstvo, pre iného nejaká sociálna situácia alebo príležitosť. Riziko môže byť skutočné (real) alebo zdanlivé (perceived). Je tvorené prítomnosťou nebezpečenstva. Nikto si nemôže byť úplne istý, že strata sa určite objaví. Z toho dôvodu je to neistota vytvárajúca napätie a strach. Vždy musíme prekonať nejaký strach a k tomu potrebujeme odvahu (Kirchner, 2009).“ 1.3 Skúsenosť Skúsenosť je poznanie, ktoré získavame z vonkajšieho prostredia pomocou činností, pozorovania a pokusov. Skúsenosť je to, čo sa človeku uchovalo v hlave a je to aktívne využívané, či už vedome alebo nevedome. Väčšina takýchto poznatkov u človeka vzniká pri praktických činnostiach. Skúsenosť je zanechaná stopa, ktorá vznikla procesom uvedomovania a jednania v situácií s veľkou emocionálnou hodnotou, pôsobivosťou. Ak je situácia bez emocionálneho pôsobenia, blízka každodennosti nezanecháva žiadnu stopu, nevzniká skúsenosť. Už ani po pár hodinách si nepamätáme, o čo šlo. Skúsenosť nemusí byť bezprostredne naša. Môže byť aj sprostredkovaná učením, knihami, komunikáciou, sociálnymi vzťahmi alebo pozorovaním. No túto skúsenosť zase ovplyvňujú naše skúsenosti. Nejaký zážitok, či informácia, sa teda môže vďaka pozornosti stať skúsenosťou a naopak skúsenosť môže prostredie ovplyvniť vedomím jednaním (Kirchner, 2009). 2. Vnímanie v extrémnych situáciách 2.1 Slow-motion efekt – spomalené vnímanie Jeden z najpodivnejších účinkov intenzívneho strachu je dilatácia času, zjavné spomaľovanie času. Bežne to vidíme vo filmoch a televíznych programoch, ako sú napríklad scény z Matrixu, kde sa čas spomaľuje tak dramaticky, že guľky vystrelené na hrdinov sa pohybujú rýchlosťou chôdze. V reálnom živote sa naše vnímanie nespomaľuje až tak dramaticky. Ale ľudia, ktorí prežili nejakú situáciu medzi životom a smrťou, často uvádzajú, že sa im zdalo, že veci trvali dlhšie, odohrávali sa pomalšie, ako v reálnom živote. Objekty padali pomalšie a oni boli v tej situácií schopný zložitých myšlienkových pochodov, ktoré by za normálnych okolností trvali dlhšie, než okamžik (www.psychologytoday.com, 27.11.2010) Steven Taylor tvrdí, že spomalené vnímanie znamená, že v život ohrozujúcich situáciách vníma náš mozog obrovské množstvo dát na spracovanie a preto musí zmeniť spôsob, akým vnímame čas. Je to systém, ktorý sa vyvinul v našom mozgu počas evolúcie, mal za úlohu zvýšiť šance na prežitie, tým že človek mal dostatok času na využitie skúseností, prijatie správneho rozhodnutia a správny spôsob reakcie (www.en.wikipedia.org, 27.11.2010) 2.1.1 Výskum Výskumný tím z Izraela dokonca zistil, že čas sa nespomaľuje zakaždým u všetkých rovnako, ale aj situácia ovplyvňuje ako veľmi sa nám čas spomalí. Ak sme v situácií, v ktorej prežívame našu úzkosť čas sa nám spomalí viac. Teda napríklad ak máme strach z výšok a padáme spomaľuje sa nám čas viac, ale ak máme strach z pavúkov a výšok nie čas sa nám spomalí menej. Tento fascinujúci výsledok vyvolával ďalšie otázoky: Ako presne funguje náš mozog, keď vykonáva túto pozoruhodnú činnosť? (www.psychologytoday.com, 27.11.2010) 2.1.2 Pokus Eaglemana Výskumník David Eagleman riešil otázky dilatácie času veľmi šikovným spôsobom. Vychádzal z toho, že ak sa čas dá spomaliť v reálnom živote, tak sa naše zmysli a poznanie musia nejako urýchliť alebo je dilatácia času ilúziou. To je otázka, ktorú sa vydal vyriešil. Ak to chcel zistiť, potreboval najskôr vygenerovať u experimentálnych subjektov dostatočne intenzívny strach. Najskôr chcel využiť parašutizmus, ale potom našiel v blízkosti univerzitného kampusu vzrušujúcu jazdu tzv. Suspended catch air zariadenie. Bola to veža pod holým nebom, z ktorej účastníci skočia. Padajú hlavou nadol do siete o 150 ft nižšie. Je to síce kontrolovaný pád, ale bez bezpečnostných postrojov a bez bezpečnostnej línie, človek si neuvedomuje, že je v bezpečí a jeho stracj je intenzívny. Subjekty klesá voľným pádom tri sekundy, potom narazí na sieť v rýchlosti 70 míľ za hodinu. Či to bolo dosť desivé na dilatáciu času, zisťoval Eagleman nasledovne. Opýtal sa jedincov, ktorí už dopadli, ako dlho im trval pád. Pomocou stopiek zaškrtok čas, ktorí cítili a reálne množstvo času. Potom sa spýtal jedincov, ktorí sledovali pád iných a nechal ich odhadnúť čas rovnakým spôsobom. V priemere účastníci cítili, že ich vlastná skúsenosť trvala o 36 percent dlhšie. Dilatácia času bola skutočná. V ďalšom pokuse vybavil Eagleman testovacie subjekty zariadením, ktoré on a jeho študenti zostavili. Nazvali ho chronometer vnímanie. Prístroj vyzerá, ako hodinky. Je to jednoduchý numerický displej, ktorý držia popruhy na zápästí užívateľa s gombíkom na boku. Vedci nastavili zariadenie tak, že premietalo čísla rýchlosťou blesku. Eagleman to odôvodnil tým, že ak naozaj urýchľuje rýchlosť nášho vnímania, tak by účastníci mali pod vplyvom strachu z voľného pádu byť schopní rozoznať čísla na displeji. Ukázalo sa, že nemohli. To znamená, že strach v skutočnosti neurýchľuje našu mieru vnímania alebo duševného spracovania, ale namiesto toho nám to umožňuje spomenúť si na naše skúsenosti vo väčšom detaile a pomôcť zistiť, čo robiť. Pretože naše vníma nie času je založené na množstve vecí, čo si pamätáme, na starších skúsenostiach, tak sa nám zdá, že sa rozvíja pomalšie. Eaglemanove nálezy sú dôležité nie len pre pochopenie skúseností so strachom, ale aj pre samotný charakter vedomia. Koniec koncov pokusy na subjektoch, ktoré padali z veže SCAD voľným pádom overili, že tento zážitok bol rýchlejší, ako si mysleli. Napriek tomu Eaglemanove nálezy naznačujú, že pocity možu len prekrývať fakty. Z toho vyplýva, že naozaj nemáme priamu skúsenosť s tým, čo cítime, ale skôr máme len pamäť – nespoľahlivú pamäť – o tom, čo si mysleli, že cítime ako niekoľko sekúnd alebo milisekúnd (www.psychologytoday.com, 27.11.2010). 2.2 Zmyslová deprivácia Zmyslová deprivácia nastáva vtedy, keď zmysly nedostávajú z vonkajšieho prostredia žiadne podnety a informácie, čiže keď žiadnym zmyslom nič nevnímame. So zmyslovou depriváciou pracuje experimentálna psychológia už od šesťdesiatych rokov. Pokusy prebiehajú nasledovne, pokusné osoby umiestnia do zvukotesnej miestnosti, kde ležia v absolútnej tme. Ležia tam do chvíle než sa dostavia halucinácie. Častý je intenzívny pocit vznášania. Niečo podobné poznáme aj zo spánku a snov. Mozog nedokáže nepracovať a tak dochádza k sneniu, pri zmyslovej deprivácií v dôsledku toto, že nemá, čo spracovávať začnú halucinácie. Výnimkou je však ťažké bezvedomie, ale aj v tomto prípade musí mozog riadiť aspoň základné telesné funkcie. Podobné experimenty potvrdzujú teóriu britského neurológa Jacksona, ktorý už v tridsiatych rokoch minulého storočia tvrdil, že pamäť a vnútorne vytvárané obrazy sú brzdené prúdom zmyslových informácií. Pokiaľ informácie vonkajšieho prostredia neprichádzajú alebo ich človek nevníma, je napríklad v ľahkom bezvedomí, môžu vznikať halucinácie. O takých zážitkoch vypovedajú aj ľudia, ktorí boli na dlhší čas uväznení v tme a tichu, napríklad pri závaloch. Známy je prípad dvoch baníkov, ktorí boli pri závale uväznení na šesť dní tristo stôp pod zemou v úplnom tichu a tme. Vypovedali, že videli čudesné svetlá, videli dvere, mramorové schody, ženy so žiarivými telami a nádhernú záhradu (www.rozmer.sk, 26.11.2010). 2.3 Halucinácie v dôsledku anoxie a hyperkapnie Anoxia je stav absencie dodávania kyslíka do tkanív orgánov, aj keď tam je adekvátny prietok krvi ku tkanivu, v našom prípade je dôležité hlavne, že je to nedostatok kyslíka v mozgu. Hyperkapnia je stav, keď dochádza k poklesu dodávky kyslíka do tkanív aj napriek primeranému prietoku krvi, pre nás je to teda nadbytok kysličníka uhličitého v mozgu. (www.neuroskills.com, 11.12.2010). „Holandský anestezilóg Gerard Woerlee tvrdí, žezážitok prudkého svetla a pohybu v tunely alebo levitácie a pohľadu z hora na seba samého možno vysvetliť chaosom buniek spôsobeným anoxiou alebo hyperkapniou. Základnou príčinou je, že nervové bunky na rôznych miestach centrálnej nervovej sústavy majú inú odolnosť voči nedostatku kyslíka. Niektoré sú pri tejto neprirodzenej zmene pomeru krvných plynov prestanú pracovať, zatiaľ čo iné ostávajú aktívne. Výsledkom sú bizarné vnemy, halucinácie (www.rozmer.sk, 26.11.2010). 2.3.1 Vplyv anoxie a hyperkapnie na zrak Zornička je citlivá na nedostatok kyslíka a tak, okrem iného, v dôsledku jeho nedostatku a pri poruche parasympatického nervstva dochádza k zážitku videnia prudkého svetla. Zornička, teda pupila, sa roztiahne a sietnica je oslnená. Vyradenie sietnice, okrem takzvanej žltej škvrny nachádzajúcej sa uprostred, ktorá má väčší krvný prítok a zachovanie centrálneho vnímania je príčinou vizuálneho efektu svetla v tunely. Dôvod, prečo dochádza k videniu tunela nájdeme tiež v zrakovej kôre, ktorá zodpovedá za spracovanie zrakových informácií. Tunel nevidíme pred očami, ale odohráva sa vnútorne v zrakovej kôre vďaka inému mozgovému deju. Bunky sa pri zmene hladiny kyslíka, teda pri zmene chemických dejov, náhodne aktivujú a vzniká nervový šum. Intenzitu svetla, ktoré zraková kôra simuluje určuje množstvo aktivovaných buniek v mozgu. (www.rozmer.sk, 27.11. 2010). 2.3.2 Sluchové halucinácie Pri rôznych stupňoch bezvedomia dochádza k rôznym stupňom nedostatku kyslíka, na to je veľmi citlivý slimák v uchu. V dôsledku nedostatku kyslíka sa zvýši jeho aktivita, čo má za následok produkciu rôznych zvukov, predovšetkým zvonenie, šumenie, niekedy dokonca neidentifikovateľnú hudbu. Keď sa lekárom opäť podarí obnoviť dodávku kyslíka do mozgu, pacient má pocit akoby bol vtiahnutý späť do života. Je to prirodzené zavŕšenie spracovania nezvyčajných zážitkov, ktorý si ľudský mozog vytvára, aby sa vyrovnal s traumou smrti alebo ohrozenia. Zachránení ľudia si návrat do života vysvetľujú tým, že ich naspäť zavolali ich blízky. Často počujú aj hlasy známych ľudí alebo lekára a myslia si, že na nich prehovárajú blízky, aby sa vrátili späť. No v skutočnosti ich priviedli späť lekári pomocou kyslíka (www.rozmer.sk, 27.11.2010). 2.4 Endorfíny V extrémnych situáciách sa objavuje aj intenzívny pocit šťastia, či absolútneho mieru. Spôsobuje to uvoľnenie endorfínou, to sú vnútorné hormóny upokojenia a slasti, ktoré sa uvoľňujú aj pri bolesti. Tieto hormóny sa pri zážitkoch blízkosti smrti, ktoré nie vždy musia súvisieť s ohrozením života, uvoľnia do mozgovo-miechového moku. Obmývajú mozgové a miechové bunky, potláčajú bolesť a navodzujú pocit radosti, mieru a pokoja. Zvýšená hladina týchto hormónov bola objavená predovšetkým u ľudí, ktorí potom vypovedali o zážitku akejsi revízie vlastného života v obrazoch a o víziách iného sveta. U ľudí, ktorí si mysleli, že sa dostávajú do neba. Zmeny v metabolizme mozgu majú za následok nervový šum. Veľké množstvá buniek sa aktivujú, čím sa navodzuje vnútorné videnie intenzívneho svetla, ktoré nemôže oslňovať lebo nemá nič spoločné s očami. Toto môže dokonca navodiť až pocit extázy u pacienta. Pretože u každého pacienta kolísa veľkosť krvného prietoku inak a aj stupeň nedostatku kyslíka je rozličný, je aj obraz u každého pacienta iný (www.rozmer.sk, 27.11.2010). 2.4.1 Pokusy a objavovanie L. J. Meduna, psychiater na univerzite v Illinois, sa venoval pokusom v tejto oblasti. Už v päťdesiatych rokoch podával pacientom rozličný pomer zmesi kyslíka a kysličníka uhličitého, čím u nich vyvolal pocit lásky celého sveta, úplného chápania všetkého, či pocit harmónie alebo až extázy. Väčšie množstvo kysličníka uhličitého v krvi malo skôr vplyv na zrakové halucinácie. Malo za následok videnie kruhov vťahovaných do seba alebo lievika, tanec jasných farieb, pocit oddelenia vedomia od tela. Raymond Moody, americký lekár a filozof, neskôr potvrdil Medunov výskum. Tieto a podobné predstavy opakovane vykresľuje vo svojich knihách. Zmeral záznamy o predsmrtných stavoch pri svojej klinickej praxi a roku 1975 ich prvý krát vydal v šokujúcej knihe Život po živote. Mnohí psychológovia, psychiatri a fyziológovia o tomto jeho nazbieranom materiály vyhlasovali, že ide len o halucinácie. Potom ako sa mnoho odborníkov pustilo do svojich výskumov tohto javu, uznali, že tieto zážitky v rozmanitej podobe a intenzite môžu človeka postretnúť, ale zároveň potvrdili, že nie vždy musí byť subjekt v stave kómy alebo klinickej smrti. Predovšetkým však bol prijatý fakt, že tieto javy majú fyziologické príčiny a že keď sa niektoré drogy alebo chemické látky dostanú do tela môžu vyvolať veľmi podobné zážitky (www.rozmer.sk, 27.11.2010) 2.5 Kenneth Ring Kenneth Ring je americký psychológ. Zhromaždil výpovede 102 osôb, ktoré prežili infarkt myokardu a zažili syndróm blízkosti smrti. Zistil, že vznik a priebeh týchto javov u jednotlivcov neovplyvňujú demografické rozdiely, teda vek, pohlavie alebo sociálne či ekonomické zabezpečenie. Ale ovplyvňuje psychický stav jedinca, často ide o ľudí s veľkou predstavivosťou, úzkostnejších a neurotickejších, ako priemerný jedinec. Zvyčajne sú to osoby, ktoré mali problémové detstvo, sú vnímavejší a teda to bývajú častejšie introverti tí, s ktorými sa zle zaobchádzalo, bývali často chorí alebo mali ťažký život. Ďalšou podmienkou, aby došlo k takémuto javu je fakt, že dotyčný jedinec musí byť presvedčený o tom, že umiera a musí byť dlhšie ako minútu v bezvedomí. Jeho výskum sa stal predmetom záujmu iných serióznych vedcov, psychológov a lekárov, vďaka tomu, že nevyvodzoval zo svojich poznatkov žiadne spirituálne závery. Mnohí vedci dospeli k záveru, že predsmrtný zážitok je úzkostnou reakciou na hrozbu smrti. Výskum na 102 osobách po infarkte myokardu 60% Zažilo silný pocit pokoja a mieru 37% Bolo odlúčených od svojho tela 23 Prežívalo pohyb temným tunelom 16% Sa približovalo k svetlu 10% Vstúpilo do silného neoslňujúceho svetla 3. Záver Vnímanie v extrémnych situáciách nesúvisí vždy s blízkosťou smrti, či ohrozenia života. Môžu ho vyvolať aj rôzne chemické látky (drogy, omamné látky) alebo si ho môže človek vyvolať cielene. Vnímanie je v týchto prípadoch evolúciou prispôsobené tak, aby sme mali čo najväčšiu šancu prežiť a keď už nie je život závislí od nášho rozhodnutia dochádza k halucináciám rôzneho druhu. Ľudia sa smrti boja, čo je prirodzené, ale ľudia, čo sa už ocitli tak blízko smrti často uvádzajú, že už z nej strach nemajú lebo to pre nich už nie je taká neznáma a vedia, že ich nič zlé nečaká. No to u nich zase nepotláča pud sebazáchovi. 4. Literatúra: 1. http://www.rozmer.sk/sk/articles/show/529, 26.11.2010 2. http://www.myelom.sk/index.php/kp/myelom_view/co_znamena_mnohopocetny_myelom_pre_pacienta/, 26.11.2010 3. http://en.wikipedia.org/wiki/Slow_Motion_Perception, 27.11.2010 4. http://www.neuroskills.com/anoxia.shtml, 11.12.2010 5. http://www.psychologytoday.com/blog/extreme-fear/201003/how-the-brain-stops-time, 27.11.2010 6. Kirchner J. Psychologie prožitku a dobrodružstvu pro pedagogiku a psychoterapii, 1. vydanie. Brno. CPRESS. 2009. 978-80-251-2562-6 7. mediamatika.szm.sk/slovnik.doc, 27.11.2010